Verejná doprava v Indonézii - chaos bez pravidiel

Autor: Jana Šmotláková | 2.7.2012 o 14:35 | Karma článku: 8,09 | Prečítané:  1100x

Verím, že zabezpečiť dobre fungujúcu verejnú dopravu v chudobnom meste s vyše 9 miliónmi obyvateľov nie je také jednoduché. V podstate doprava tu funguje, len doteraz som neprišla na to ako. Podľa mňa ani sám vodič malého autobusu netuší keď sa ráno zobudí, že kadiaľ vlastne pôjde, každá jeho cesta je iná a jedinečná aj keď už 20 rokov šoféruje dodávku s rovnakým číslom. Vlastne vôbec sa neviem rozhodnúť ktorý typ dopravy je v Jakarte najzaujímavejší. Dnes som toho vyskúšala viacej.

Ojeg [odžek]

Ojeg je v podstate taký “taxi motocykel”. Tieto motocykle stoja pri cestách a ich majitelia stále kričia slovo “odžek”. Ja, ako racionálne zmýšľajúci človek uvedomujúci si riziká a považujúci motorky ako formy na zrýchlenie darcovstva orgánov, som sa tomuto spôsobu dopravy prvý deň bránila. Druhý deň som si to vyskúšala a tretí deň som som ho zaradila medzi najrýchlejšie spôsoby prepravy, teda najmä na krátke vzdialenosti.

Je to rýchle a lacné, ale tá vidina rizika vo mne stále niekde drieme. Jednoducho ako na zlatom podnose dobrovoľne zveríte svoj život do rúk malého útleho indonézana, ktorý má na hlave prilbu, ale vy ju nemáte. Tak vám nezostáva nič iné iba s malým indonézanom medzi stehnami, ktorému retardéry nehovoria spomaľ ale zrýchli, skákajúc na zadnom sedadle dúfať v šťastný dojazd do cieľa.

Malé dodávky - pre cca 8 ľudí, alebo 15 - 20 indonézanov

Nerozumiem týmto dodávkam priznám sa. Každá má nejaké číslo, ale zástavky ani cestovné poriadky neexistujú. Podľa môjho názoru je princíp taký, že ide dodávka a vy hocikde na ulici, v strede križovatky, to je jedno kde sa len opýtate kam asi ide a vodič vám povie či vás niekam zavezie alebo nie. Asi majú nejakú predpísanú trasu, naozaj neviem ale podľa mňa ju neustále modifikujú. Cestou do Jakartskej ZOO sme išli troma týmito dodávkami, lebo vždy nám povedal vodič že tu si vystúpte a potom sme na ulici pátrali prečo nás vyhodil a čím máme ísť ďalej. Asi už nepokračoval v našej ceste. Cestou späť sme išli jednou dodávkou .... prečo? Nik nevie. Pri vystupovaní musí človek iba zabúchať na strechu a dodávka zastaví, zase platí že hocikde. Lístok neexstuje, ani taxameter, sú iba nejaké zaužívané sumy, ktoré sme odpozorovali od ľudí ktorí vystupovali a vodičovi dali do ruky nejaké papierové peniaze.

Autobusy

Autobusom som išla asi dva krát, nemajú schodíky ako u nás, tak si postavili špeciálne vyvýšené nástupištia kde predávajú aj lístok. Na každom nástupišti je človek, ktorý drží tlačiaci sa dav do autobusu aby mohli ľudia najprv vystúpiť (myslím, že bez tohoto pána by to naozaj nikoho nenapadlo dať priestor na vystúpenie, čiže bola som za neho vďačná) a zároveň reguluje počet ľudí ktorí môžu nastúpiť aby vedel vodiť dvere zavrieť (zase by obyvateľov nenapadlo, že dvere sa aj zatvárajú lebo na veľa dopravných prostriedkov táto vymoženosť neexistuje) Keď už sa dostanete konečne dnu, je tam “hlava na hlave” a opäť jeden človek vnútri, ktorý je zamestnaní na hlásenie zástavok ktoré nasledujú. Je to veľmi dôležitá činnosť, lebo ak nie ste pripravený že idete vystupovať a najmä poriadne odhodlaný že chcete vystúpiť, z davu von sa nedostanete.

Vlaky

Vlaky sú rozdelené na dva druhy lístkov, na ekonomické a na “normálne”, ekonomické sú vlaky, kde ľudia sedia na streche, trčia z okien a dvere sú tam otvorené a taktiež plné ľudí. Normálne vlaky sú klimatizované, tiež veľmi preplnené ale na pocit bezpečnejšie. Prvý vagón tohoto vlaku vždy patrí ženám, muži majú zákaz vstupu do prvého vagóna. Cestovný poriadok som si nikdy nevšimla ale vždy sa striedajú ekonomický a normálny vlak a majú rovnakú trasu.

Pešo? ... Tak sa tu nechodí

V jakarte nie sú zvyčajne chodníky pri cestách, lebo nikto nepredpokladá že by vôbez niekoho napadlo ísť niekam pešo. Veď pri toľkých spôsoboch prepravy? Keď som sa na to pýtala indonézanov, povedali mi že vonku je príliš teplo aby chodili pešo. Niekoľkokrát som to skúsila a nebolo to nič príjemné ísť pri okraji zaprášenej cesty, hlavne v mojom prípade ako turista. motorky na mňa trúbili a vykrikovali po mne z jednej strany a z druhej strany ľudia vo svojich chatrčkách so skromnými obchodíkami sa ma mňa usmievali veľkou dierou v tvári, lebo väčšina z nich má len pár zubov ak vôbec :)

Autá

Autá sa tu dajú kúpiť veľmi lacno na lízing a auto má skoro každý trošku bohatší človek nežijúci v úplnej chatrči. Tí chatrčoví majú všetci ale motorky.

Dopravná situácia tu je neopísateľná, trúbenie, hluk, pridávanie plynu, smrad, smog... Autom sa pohybujete priemerne 5 km/h. Keď som išla autom z letiska, trvalo to 4 hodiny. nedalo mi neopýtať sa či im to stojí za to, ale odpoveď bola jednoduchá - klimatizácia.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?