reklama

Americký sen v Indonézii

Aké sú typické sny malých, ale aj veľkých? Je to jednoduché.... sláva a peniaze. V Indonézii som už našla oboje. Peniaze som už spomínala v predchádzajúcom blogu, čiže moja cesta k miliónom je už jasná. A čo tá sláva?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Tá si na mňa počkala pri Národnom monumente v Jakarte na ktorého vrchu sa vyníma nádherný oheň zo zlata. Je 132 metrov vysoký a výťahom sa dá dostať úplne hore, kde nám monument ponúka nádherný výhľad na mrakodrapy Jakarty.

Po zakúpení lístka si treba vystáť radu okolo celého monumentu, ktorá mi trvala cca 3,5 hodiny. Myslela som si, že to bude typické nudné státie niekde v teple, potiac sa a nadávajúc na celý svet budem snívať o sprche ale vôbec to také nebolo. Za prvé dva dni v Indonézii som si zvykla že na mňa ľudia pozerajú, už na letisku v Singapore som to cítila. Ale nerobia to ako nijak premyslene, proste okato pozerajú, sánka dole a ešte aj kopírujú pohyb človeka očami. V podstate sa im nečudujem, lebo aj keď má Jakarta veľa cudzincov a turistov, väčšina je aj tak z okolitých ázijských štátov. Takže keď vidia biele, červenovlasé dievča, tak čo urobia? Proste bez problémov prídu a opýtajú sa ,,Možem sa s vami odfotiť?” Čo je ešte milá verzia, lebo ostatní sa len obzerajú a snažia sa ma fotiť tak aby som to nevidela, alebo sa nenápadne jeden za mňa postaví a druhý ho ešte nenápadnejšie odfotí. Ale nečudujem sa že v tom nemajú prax, veď nemajú často na kom asi trénovať. Prvý krát ma o fotku požiadal indonézsky futbalový tím, chlapci okolo 17 rokov v zelených dresoch ma zrazu obkľúčili z každej strany a nebolo úniku tak som nahodila pochabý úsmev nech je to už za mnou. Ako som stála v rade začali sa deti hrať veľmi zaujímavú hru. Volala sa asi “chyť si svojho cudzinca”. Princíp hry bol v tom, že sa na mňa 10 minút usmievali, potom dobehli ku mne, dotkli sa ma a so smiechom a radosťou utekali preč. Menej odvážni jedinci sa dotkli iba mojej tašky. Postupne za mnou začali chodiť ľudia s deťmi, či si ma môžu odfotiť. K deťom sa pridali dospelí a dokonca aj staršie ženy či muži ktorí sa chceli so mnou zvečniť. Po desiatej prosbe som si na to zvykla, po dvadsiatej som vytiahla vlastný foťák a rovnako si zaznamenávala aké deti držím a koľko tých ľudí vlastne je. Po hodine sa to ukľudnilo, a bolo to už iba zriedka čo sa zastavili ale zistila som, že to mali asi vopred premyslené, lebo všetci si na mňa počkali hore na monumente. Vyšla som z výťahu a zrazu sa so mnou fotilo ďalších 30 ľudí každého veku, mamičky s deťmi, otcovia, starí rodičia s vnúčatami.... Indonézske dievča s ktorým som tam bola sa len smiala a neverila vlastným očiam.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Snažila som sa usmievať na každého a každému vyhovieť nech nemôžu hovoriť že na slovensku sú nevychovaní ľudia. V podstate každý človek čaká na svojich “5 minút slávy” a ja som si zažila oveľa viac. :)

Jana Šmotláková

Jana Šmotláková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Všetci máme zaručene spoločnú jednu vec - jedinečnosť našej osobnosti ktorou sa líšime od všetkých ostatných Zoznam autorových rubrík:  Teach for SlovakiaIndonéziaSúkromnéPrinútilo ma zamyslieť sa

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu