Tlak okolia ktorý nám hovorí ako sa veci majú robiť, čo sa od nás očakáva a ako sa máme správať vo mne stále doznieva.
Vírus starších generácií je silný a protilátky si nikto len tak ľahko nevybuduje. Iba odvahou a odhodlaním zmeniť svoj život a žiť lepšie.
Kto to však reálne dokáže? ..... Úprimne?..... Málokto. Hoci sa odhodláme urobiť zmenu, musíme stále odolávať nástrahám, ktoré nás chcú stiahnuť dole. Dole ku konzumnej spoločnosti bez veľkých snov a vízií.
Raz som to už nezvládla a strach vyhral. Zamestnala som sa. Dnes to už nedovolím. Hoci sa môj žalúdok zviera ako pred popravou, v tele cítim pulzujúcu silu niečo dokázať.
Je pravda že si nedôverujem tak ako by som mala, stále mám v hlave otázky či to dokážem a či som dosť dobrá. Ale pre koho? Pre okolie? A kto stanovil kedy som dosť dobrá pre niečo a kedy nie? Naše domnienky? Alebo prehnané očakávania? Niekedy sa strácam v tom, kto je mojím najvyšším sudcom no odpoveď je vždy rovnaká, som to JA.
Verím však, že každý z nás je na tomto svete pre niečo, každý je jedinečný a výnimočný. A ja chcem svoju cestu nájsť a svoju "misiu" splniť. V podstate už dávno viem čo to má byť, stačí sa len uvolniť a počúvať svoje srdce.
A kam ma zaveje? Nechajme sa prekvapiť.
Ja nepoznám cestu, ale viem aká bude. Bude radostná, plná lásky a veselosti. Áno, občas zakopnem, tak sa oprášim a pôjdem ďalej. A každým krokom s ešte väčšou radosťou a láskou v srdci.